Rodáčka z Považskej Bystrice ( časť Orlové). Vyrastala na dedine, odmalička je úzko spätá s prírodou. Hrávala divadlo, tancovala a spievala v súbore POVAŽAN. Zároveň bola členkou turistického oddielu a členkou horolezeckého oddielu v Považskej Bystrici. Tak sa zapísala do tajov hôr, skál, lezenia a poznávania turistických chodníkov nášho krásneho Slovenska.
Fotografovanie jej učarovalo, keď ako 48- ročná ostala na invalidnom dôchodku. „Dcéra kúpila foťák, a ten sa stal a je mojím kamarátom dodnes!“ V roku 2000 sa stala členkou fotoklubu Fénix, v roku 2002 sa uskutočnila jej prvá autorská výstava v kine Mier – MOJE POHĽADY. V roku 2007 sa uskutočnila druhá pod názvom KRÁSY POVAŽIA. Tretia pod názvom STROMY sa uskutočnila v roku 2010. Okrem toho vystavovala v Leviciach, Diviakoch, Nitre, pravidelne sa zapája do súťaže FOTOROZKVET v Považskej Bystrici.
Keď sa dívam z dola hore do doliny, vidím len kus neba, mráčik modrosivý… Ale keď vystúpim na vrcholec brda,tu sa mi otvorí na vôkol diaľava a kochám sa pri tom v kráse tohto kraja… Hovorí sa, že fotografia je kúsok času, ktorý zastavíte stlačením spúšte. Treba len chodiť, dívať sa a načúvať. Ľuďom i veciam. Dívať sa, čo vytvorila príroda a ľudská ruka. Človek a príroda – oboje treba mať rád. Vzácne čaro a kúzelné podoby vytvára príroda. Tým, že sa v nej pohybujeme, objavujeme okamihy prebúdzajúcej sa krajiny, rôzne tvary skál, kameňov, východ slnka, odraz slnka na vodnej hladine, zasneženú krajinu, ale aj starecké ruky, vrásky na tvári, sladký úsmev malého dieťaťa. Prečo rada fotografujem Maníny? Jednoducho preto, že je to podľa mňa jeden z najkrajších a najočarujúcejších kútov Slovenska. Navštíviť Manínsku tiesňavu a prejsť pomedzi jej bralá zanechá v každom niečo nevšedné a krásne … Neopakovateľné. Strmé svahy a divoké bralá, oddelené žľabmi vyplnenými sutinou – to je nenapodobiteľná scenéria Manínskej tiesňavy.Fotografie vyjadrujú moje pocity, moje pohľady, moje stretnutia s prírodou a ľud’mi, ktorí sa stotožňujú s mojimi záujmami, postojmi a pocitmi, alebo sú aj proti…Ja som sa naučila počúvať všetkých, aj ich vnímať, aj prijať, aj im oponovať. Najväčším ľudským tajomstvom je človek sám, preto sa má usilovať nájsť v sebe seba samého, hľadať a nachádzať hodnoty jemu blízke. A čo môže byť krajšie ako tieto hodnoty aj rozdávať, podeliť sa s ostatnými? Ved’ to je vlastne pocit šťastia. A čo vlastne človek v živote chce, ak nie šťastie?
